14. 12. 2016, 11:48:20
Ahojte,
tento text som napísal už pred pár týždňami, no aj dnes nie je o nič menej aktuálny ako vtedy. Ak je to pre niekoho Too long, didn't read plne chápem, ani mne sa to nechcelo čítať druhýkrát aby som opravil chyby
.
Ľudia môjho kmeňa,
na úvod vás všetkých zdravím. Počas voľna stále niečo čítam, občas píšem a dosť veľa i premýšľam a teraz, po pár mesiacoch, čo som našiel túto stránku a prečítal zopár diskusií sa na chvíľu dám do citovo otvoreného módu a budem sa snažiť všetky tie spomínané myšlienky dostať do pléna.
Popravde, na fakt, že niečo takéto ako asexualita existuje som prišiel možno pred tromi rokmi. Do tej doby som si prechádzal nekonečnými otázkami, že kto vlastne som. Stále a dookola. Neboli to otázky, kto sa mi páči. K tomu, že inklinujem k opačnému pohlaviu som nikdy nemusel skúšať pohlavie rovnaké, takže aspoň v tomto sebahľadaní mi to príroda uľahčila. Aspoň sa tak zdá.
Prvýkrát som sa zaľúbil, keď som mal 15. Ani to neviem popísať slovami, proste nabúchaný pocitom, že svet je dokonalý. Ona je dokonalá. Škola išla bokom, rodičia do vyvŕtky. Bolo to obdobie, kedy sa v škole alebo aj medzi kamarámi nič iné ako sex neriešil. Každý sa chválil, ktorú oblizoval, každá sa chválila, ktorému sedela na kline a cítila, že tam dole sa niečo deje. Pre nich to bol dovtedajší strop, tažké reči a uznanie druhých. Ja som bol ticho. A bol som ticho aj po tom ako sme mali po pár mesiacoch chodenia s tou dokonalou sex. Možno by sa, keby to kamaráti vedeli, aj čudovali, no z mojej iniciatívy to nebolo. Teraz už bohvie, koho chcela predbehnúť dokonalá. Čo je však dôležité, po prvom, druhom, dvanástom raze, vždy som mal zmiešané pocity. Nie z toho, či sa mi páči. Alebo či sa mi páči sex. Nadupaný hormónmi som chcel vyvrcholiť stále. Zmiešané pocity som pociťoval v tom, že ma to inak nenapĺňalo, nerozumel som tým smiešnym pohybom, ktoré tomu predchádzajú. A nerozumiem im dodnes. Sex mi nepríde ani trochu nechutný, je to prirodzená vec, ktorá vie byť neskutočne estetická a napĺňa vzťah, no nie mňa.
Kamaráti v tých časch stále nerváčili, že im ich dievčatá nedali a len by sa bozkávali, držali za ruky, rozprávali a ja? Ja som sa najviac tešil práve na toto. Potom sme sa s dokonalou rozišli a išli každý svojou cestou. Ako som rástol, tak aj dievčatá, ktoré som stretol, začali pripisovať sexu prvé priečky dôležitosti, čo nikomu neberiem. Ako som spomínal, je to úplne normálne. No s pribúdajúcim vekom začalo okolie, teda rodina a kamaráti na mňa tlačiť, že by som si mal niekoho nájsť. Ale ja som nepotreboval. Ale ako im to povedať? Veď je úplne normálne, že máš mať dievča a obskakovať okolo nej ako nadržaný králik. Vždy sa našlo nejaké dievča do kina či na party ale tam som vždy chcel aby to skončilo. Nechcel som to posunúť nikde inde, lebo viem, kde by to skončilo. A šťastného by ma to určite nespravilo.
Áno, je pravda, že niekedy som sám sebe nadával. Keď som počúval kamarátov ako neskoršie aj oni pretiahli hentú a tamtú a tak tvrdo, že si pýtala ešte raz, tak ja som sa pýtal, či som normálny. Teraz už s pokojným svedomím môžem povedať, že áno.
Som na výške a až tu sa objavila, po tých pár ďalších skúsenostiach, ktoré viedli stále k tomu istému, za tie roky konečne druhá Dokonalá. Bolo to v novembri hneď v prvom ročníku. Sedel som na hodine a len som počul, ako sa niekto za mnou zasmial. Krásne zasmial. Ďalší z tých pocitov, ktoré neviete vyjadriť slovami, len vám horí vnútro. Otočil som sa a zbadal som ju. Teda úsmev, oči, vlasy a všetko postupne. Celú zvyšnú hodinu som sa sám seba pýtal, ako som si ju nemohol nevšimnúť za tie dva mesiace. Nasledujúcu hodinu o týždeň som už počúval každé jedno meno pri prezenčke, nech zachytím to jej. Na ďalšiu hodinu som už sedel vedľa nej. Počas tých hodín som postupne prišiel na to, že ona, presne ona by mohla byť tá na celý život. Akosi nepriamo z nej vypadlo, že ešte nikoho nemala a ona na TIE veci veľmi nie je. Stretávali sme sa, mali sme sa o čom rozprávať, veľa sme sa smiali, proste celá sa mi páčila a ja som zas bol osem rokov dozadu, s pocitom, že možno som našiel, čo som hľadal. Schudol som, začal som cvičiť a žil som si v siedmom nebi. Skrátim to. Tu sme zastali, pretože sa dala dokopy s niekym iným. A začalo obdobie, kedy som bol fakt dosť mimo, až som sa dopracoval k myšlienke, že veď samému mi zle nikdy nebolo a keby to bola tá najhoršia vec v živote aká sa mi má stať, tak to beriem. Veď mám super kamošov, rodinu, sám naozaj nezostanem a odhliadnúc od toho, že mi stále niečo hľadajú, som v nich vyhral jackpot. A časom som aj bol rád za tu Dokonalú 2, nech to dopadlo akokoľvek. Konečne som sa usitil v tom, že viem mať rád, možno iným spôsobom ako obvyklým ale je to vo mne. Uistil som sa, že naozaj sex nepotrebujem a vzťah si viem aspoň z mojej strany vybudovať na iných hodnotách.
Aktuálne som vo veku, kedy sa niektorí spolužiaci z gympla už ženia, niektoré spolužiačky už majú deti. Ja o chvíľu končím vysokú a tak akosi sa častejšie vyskytuje otázka vzťahu. Opäť nie z mojej iniciatívy. Stále opakujem, že mne je samému dobre. Veď aj je, naozaj si nesťažujem. No priznávam, chýba mi niekedy ten spolubojovník proti celému svetu, ktorého vidím u dvojíc v mojom okolí. Niekto kto pôjde do hypotéky spolu so mnou. Niekto, komu môžem povedať, čo za chujovinu spravil jeden z kamošov, spolu sa smiať na príhodách mojej sestry posadnutej sexom a vybudovať si svoj vlastný svet, kde nie je ten sex meritkom kvality vzťahu. Niekto, kto ma bude čakať, keď prídem z práce. Niekto, koho budem môcť ochraňovať. Niekto, komu len ja môžem robiť zle. Niekto, kto sa môže o mňa oprieť a ja zas o neho. Niekto, koho môžem objať len tak, lebo chcem. Niekto, s kým budem možno mať deti a dalo by to tomu sexu pre mňa ten najvyšší zmysel.
Nie je to ľahké, viacerí to asi poznáte. Možno inak ako ja, možno tak isto. Nájsť si niekoho ako vy. Nič nesilím a vonkoncom neprepadám zúfalej potrebe si niekoho nájsť, len za cenu, že s niekym budem. Za cenu toho bezradného pocitu, keď sa bude odo mňa očakávať niečo, čo budem musieť robiť na silu po celý život mi to nestojí. Nie, nepotrebujem sex. Áno, potrebujem čas od času masturbovať, pudy neoklameš aj keď zvyšok tela na čele s mozgom hovorí dačo iné. A zvyšnú energiu viem dobre vybiť aj v posilke. Možno by mi v tomto kamaráti ani rodičia veľmi nerozumeli, no čo som za tých pár rokov tohto života zistil je fakt, že ak sa mám rád najmä ja sám a robím to čo ma napĺňa a neničí fyzicky alebo psychicky, potom si neskonale vážim aj ľudí, ktorí stoja vedľa mňa a za nič na svete si ich nedám. A ak sa nájde niekedy nejaká, ktorá so mnou ešte zamáva, budem rád, a ak nie, o toľko viac pozornosti bude musieť zniesť moje okolie.
Tu by som moju internetovú terapiu rád ukončil s veľkým poďakovaním. Pokojne diskutujte, analyzujte, prípadne sa pýtajte. Ak môžem pomôcť čo i len mojim skromným názorom budem maximálne spokojný, keď už som aj tú bratislavskú podvečernú zápchu a čakanie na prednášku využil takýmto očistným no najmä príjemným spôsobom.
tento text som napísal už pred pár týždňami, no aj dnes nie je o nič menej aktuálny ako vtedy. Ak je to pre niekoho Too long, didn't read plne chápem, ani mne sa to nechcelo čítať druhýkrát aby som opravil chyby
. Ľudia môjho kmeňa,
na úvod vás všetkých zdravím. Počas voľna stále niečo čítam, občas píšem a dosť veľa i premýšľam a teraz, po pár mesiacoch, čo som našiel túto stránku a prečítal zopár diskusií sa na chvíľu dám do citovo otvoreného módu a budem sa snažiť všetky tie spomínané myšlienky dostať do pléna.
Popravde, na fakt, že niečo takéto ako asexualita existuje som prišiel možno pred tromi rokmi. Do tej doby som si prechádzal nekonečnými otázkami, že kto vlastne som. Stále a dookola. Neboli to otázky, kto sa mi páči. K tomu, že inklinujem k opačnému pohlaviu som nikdy nemusel skúšať pohlavie rovnaké, takže aspoň v tomto sebahľadaní mi to príroda uľahčila. Aspoň sa tak zdá.
Prvýkrát som sa zaľúbil, keď som mal 15. Ani to neviem popísať slovami, proste nabúchaný pocitom, že svet je dokonalý. Ona je dokonalá. Škola išla bokom, rodičia do vyvŕtky. Bolo to obdobie, kedy sa v škole alebo aj medzi kamarámi nič iné ako sex neriešil. Každý sa chválil, ktorú oblizoval, každá sa chválila, ktorému sedela na kline a cítila, že tam dole sa niečo deje. Pre nich to bol dovtedajší strop, tažké reči a uznanie druhých. Ja som bol ticho. A bol som ticho aj po tom ako sme mali po pár mesiacoch chodenia s tou dokonalou sex. Možno by sa, keby to kamaráti vedeli, aj čudovali, no z mojej iniciatívy to nebolo. Teraz už bohvie, koho chcela predbehnúť dokonalá. Čo je však dôležité, po prvom, druhom, dvanástom raze, vždy som mal zmiešané pocity. Nie z toho, či sa mi páči. Alebo či sa mi páči sex. Nadupaný hormónmi som chcel vyvrcholiť stále. Zmiešané pocity som pociťoval v tom, že ma to inak nenapĺňalo, nerozumel som tým smiešnym pohybom, ktoré tomu predchádzajú. A nerozumiem im dodnes. Sex mi nepríde ani trochu nechutný, je to prirodzená vec, ktorá vie byť neskutočne estetická a napĺňa vzťah, no nie mňa.
Kamaráti v tých časch stále nerváčili, že im ich dievčatá nedali a len by sa bozkávali, držali za ruky, rozprávali a ja? Ja som sa najviac tešil práve na toto. Potom sme sa s dokonalou rozišli a išli každý svojou cestou. Ako som rástol, tak aj dievčatá, ktoré som stretol, začali pripisovať sexu prvé priečky dôležitosti, čo nikomu neberiem. Ako som spomínal, je to úplne normálne. No s pribúdajúcim vekom začalo okolie, teda rodina a kamaráti na mňa tlačiť, že by som si mal niekoho nájsť. Ale ja som nepotreboval. Ale ako im to povedať? Veď je úplne normálne, že máš mať dievča a obskakovať okolo nej ako nadržaný králik. Vždy sa našlo nejaké dievča do kina či na party ale tam som vždy chcel aby to skončilo. Nechcel som to posunúť nikde inde, lebo viem, kde by to skončilo. A šťastného by ma to určite nespravilo.
Áno, je pravda, že niekedy som sám sebe nadával. Keď som počúval kamarátov ako neskoršie aj oni pretiahli hentú a tamtú a tak tvrdo, že si pýtala ešte raz, tak ja som sa pýtal, či som normálny. Teraz už s pokojným svedomím môžem povedať, že áno.
Som na výške a až tu sa objavila, po tých pár ďalších skúsenostiach, ktoré viedli stále k tomu istému, za tie roky konečne druhá Dokonalá. Bolo to v novembri hneď v prvom ročníku. Sedel som na hodine a len som počul, ako sa niekto za mnou zasmial. Krásne zasmial. Ďalší z tých pocitov, ktoré neviete vyjadriť slovami, len vám horí vnútro. Otočil som sa a zbadal som ju. Teda úsmev, oči, vlasy a všetko postupne. Celú zvyšnú hodinu som sa sám seba pýtal, ako som si ju nemohol nevšimnúť za tie dva mesiace. Nasledujúcu hodinu o týždeň som už počúval každé jedno meno pri prezenčke, nech zachytím to jej. Na ďalšiu hodinu som už sedel vedľa nej. Počas tých hodín som postupne prišiel na to, že ona, presne ona by mohla byť tá na celý život. Akosi nepriamo z nej vypadlo, že ešte nikoho nemala a ona na TIE veci veľmi nie je. Stretávali sme sa, mali sme sa o čom rozprávať, veľa sme sa smiali, proste celá sa mi páčila a ja som zas bol osem rokov dozadu, s pocitom, že možno som našiel, čo som hľadal. Schudol som, začal som cvičiť a žil som si v siedmom nebi. Skrátim to. Tu sme zastali, pretože sa dala dokopy s niekym iným. A začalo obdobie, kedy som bol fakt dosť mimo, až som sa dopracoval k myšlienke, že veď samému mi zle nikdy nebolo a keby to bola tá najhoršia vec v živote aká sa mi má stať, tak to beriem. Veď mám super kamošov, rodinu, sám naozaj nezostanem a odhliadnúc od toho, že mi stále niečo hľadajú, som v nich vyhral jackpot. A časom som aj bol rád za tu Dokonalú 2, nech to dopadlo akokoľvek. Konečne som sa usitil v tom, že viem mať rád, možno iným spôsobom ako obvyklým ale je to vo mne. Uistil som sa, že naozaj sex nepotrebujem a vzťah si viem aspoň z mojej strany vybudovať na iných hodnotách.
Aktuálne som vo veku, kedy sa niektorí spolužiaci z gympla už ženia, niektoré spolužiačky už majú deti. Ja o chvíľu končím vysokú a tak akosi sa častejšie vyskytuje otázka vzťahu. Opäť nie z mojej iniciatívy. Stále opakujem, že mne je samému dobre. Veď aj je, naozaj si nesťažujem. No priznávam, chýba mi niekedy ten spolubojovník proti celému svetu, ktorého vidím u dvojíc v mojom okolí. Niekto kto pôjde do hypotéky spolu so mnou. Niekto, komu môžem povedať, čo za chujovinu spravil jeden z kamošov, spolu sa smiať na príhodách mojej sestry posadnutej sexom a vybudovať si svoj vlastný svet, kde nie je ten sex meritkom kvality vzťahu. Niekto, kto ma bude čakať, keď prídem z práce. Niekto, koho budem môcť ochraňovať. Niekto, komu len ja môžem robiť zle. Niekto, kto sa môže o mňa oprieť a ja zas o neho. Niekto, koho môžem objať len tak, lebo chcem. Niekto, s kým budem možno mať deti a dalo by to tomu sexu pre mňa ten najvyšší zmysel.
Nie je to ľahké, viacerí to asi poznáte. Možno inak ako ja, možno tak isto. Nájsť si niekoho ako vy. Nič nesilím a vonkoncom neprepadám zúfalej potrebe si niekoho nájsť, len za cenu, že s niekym budem. Za cenu toho bezradného pocitu, keď sa bude odo mňa očakávať niečo, čo budem musieť robiť na silu po celý život mi to nestojí. Nie, nepotrebujem sex. Áno, potrebujem čas od času masturbovať, pudy neoklameš aj keď zvyšok tela na čele s mozgom hovorí dačo iné. A zvyšnú energiu viem dobre vybiť aj v posilke. Možno by mi v tomto kamaráti ani rodičia veľmi nerozumeli, no čo som za tých pár rokov tohto života zistil je fakt, že ak sa mám rád najmä ja sám a robím to čo ma napĺňa a neničí fyzicky alebo psychicky, potom si neskonale vážim aj ľudí, ktorí stoja vedľa mňa a za nič na svete si ich nedám. A ak sa nájde niekedy nejaká, ktorá so mnou ešte zamáva, budem rád, a ak nie, o toľko viac pozornosti bude musieť zniesť moje okolie.
Tu by som moju internetovú terapiu rád ukončil s veľkým poďakovaním. Pokojne diskutujte, analyzujte, prípadne sa pýtajte. Ak môžem pomôcť čo i len mojim skromným názorom budem maximálne spokojný, keď už som aj tú bratislavskú podvečernú zápchu a čakanie na prednášku využil takýmto očistným no najmä príjemným spôsobom.
