08. 01. 2019, 00:16:02
Hm... Asi zdravím, sorry, neviem ako to v takýchto komunitách chodí. Povedala by som že tu asi hľadám nejakú formu pomoci alebo pochopenia. Ide o to že keď som mala štrnásť, považovala som sa za bisexuálku. Vždy som bola celkom inteligentné decko, slušná emocionálna inteligencia, proste to decko z amerických filmov čo preskakuje ročníky. Mala som frajera, mala som ho rada, všetko super pecka. Potom mi ho prebrala najlepšia kamarátka (tým myslím ten typ kamarátky z songu Besos De Ceniza). Od maličkého mala som mala psychické problémy a ťažkosti so sebadôverou a sebavedomím. Bola to pre mňa veľká rana ale vždy sa v živote snažím zachovať otvorenú myseľ a robiť všetko pre ostatných. Tak som to skrátka neriešila, nejako som cez to prešla. S tou kamarátkou som sa ďalej bavila a aj cez to čo urobila sme si veľmi rozumeli a boli sme si každým dňom bližšie. Vtedy som už k nej niečo cítila a ona vedela že toho "môjho" už nemá rada tak si začala s jeho kamarátom aby nevnímala to čo cíti ku mne, bola hetero hej. Pre mňa to bola ďalšia rana. Nakoniec sme (chvalabohu alebo bohužiaľ, ťažko povedať) skončili spolu a prvý rok som s ňou bola veľmi šťastná, mala som ju úprimne rada. No po roku na mňa začala naliehať čo sa týka uspokojovania jej potrieb a ja som sa na to necítila pripravená. Bola neodbytná tak som pristala, ale keď na to malo prísť spanikárila som a utiekla. Neskôr mi povedala že akceptuje ako sa cítim a že je to v poriadku no nikdy nebolo... V tej chvíli sa moja orientácia začala meniť. Začala ma manipulovať rôznymi spôsobmi a ja som si to ešte šesť mesiacov neuvedomila. Blokovala moje záujmy a všetko podriaďovala svojim. Ja, kvôli svojej povahe som si to ani nevšimla, myslela som si že to ja som tá ktorá má ruku na volante a že ja ju robím šťastnou pretože chcem. Bohužiaľ ako plynul čas, už som nebola tou istou osobou ako predtým. Už nebolo nič čo nás spájalo, to všetko úžasné z minulosti čo medzi nami bolo zmizlo. Získala pesimistický pohľad na život a každé slovo čo vyšlo z jej úst bol hejt. Na všetkých naokolo. Žiadna konštruktívna kritika,, len čisté negatívne vlny,, presný opak toho o čo som sa snažila ja .Postupne sme sa odcudzili a neustále sme sa hádali. Pred necelými dvoma mesiacmi som mala prvý pokus rozísť sa s ňou. Jednoducho ma nenechala ísť. Skrátka sa odmietla rozlúčiť. Nasľubovala mi že už sa zmení a všetko bude v poriadku. Okrem toho som jej to uverila ešte niekoľkokrát, ale pred týždňom bol definitívny koniec. Som tu s dvoma otázkami. Hej inak ďakujem hocikomu kto to dočítal až sem, je to ako mexická telenovela, žiť v nej nie je taká sranda ako keď ju len pozeráš. Teraz mám takmer šestnásť rokov a necítim žiadne priťahovanie k žiadnemu telu žiadneho z pohlaví, myslím že práve kvôli môjmu často atakovanému sebavedomiu.Prvá otázka je či je to možné, normálne alebo mám vyhľadať pomoc. Druhá otázka je, že to dievča ma stále prenasleduje a nedokážem sa jej zbaviť. Ako docielim aby na mňa zabudla? Fakt vďaka každému čo mi pod to niečo napíše, vôbec netuším či to píšem do správnej kolónky, do správneho fóra, koniec koncov si nie som istá asi ničím v tejto chvíli. Peace ️