03. 03. 2017, 00:46:50
Ahojte,
píšem sem a stále trocha váham, či sem patrím, napriek tomu, že som v poslednej dobe prečítala toľko článkov na túto tému, kedy som neveriacky civela, ako je možné, že to na mňa sedí.
Totiž, i keď som sa dostala do veku, kedy sa moji rovesníci začínajú brať a mať deti, nejako veľmi som neuvažovala nad tým, že by som mohla patriť niekam do a- spektra. Je síce pravda, že kým sa kamarátkam stále niekto páčil, mne sa to stávalo len zriedka. Len som to proste brala ako vysoké nároky alebo niečo podobné. A to, že stále akosi nikoho nemám, sa tiež dalo pripisovať tomuto, plus nie práve najvyššiemu sebavedomiu, introvercii, dôvodov sa našlo mnoho.
Okrem toho niektoré predstavy, čo zvyknem mávať, mi proste nepripadali ako niečo, čo by bolo možné pri asexualite, takže mi to ani nenapadlo zvažovať počas iných kríz vlastnej identity (bi či nebi? to je otázka).
Nikdy som nebola veľmi fyzicky kontaktný človek a tak mi zas tieto veci ani nikdy obzvlášť nechýbali, i keď som mala nálady, kedy mi prišlo clivo a zaspávala v tesnom objatí s vankúšom
Vtip nastal vtedy, keď sa mi naskytla príležitosť toto zmeniť. Vedela som, že ja a fyzický kontakt asi nie je úplne tá pravá kombinácia, ale dotyčného človeka som mala rada, radšej som vopred o tomto informovala a nejako som si myslela, že ono je to len nejaký osobný blok. No lenže veci sa začali diať a napriek tomu, že som nepociťovala žiadne nepríjemné pocity, uvedomovala som si nejaký podivný pocit prázdna, proste "je to fajn, ale čo teraz?". K tomu som nebola schopná nijako poskytovanú náklonnosť opätovať viac ako pár značne platonickými gestami, vedela som, že ono sa to očakáva a celkovo by to nemala byť jednostranná záležitosť, ale tá predstava mi bola asi tak neprirodzená, ako by niekto odo mňa chcel, aby som zrazu začala jesť plast a nevidela v tom nič divné.
(Uvedomujem si že to možno nie je najlepšie prirovnanie, ale lepšie mi nenapadlo )
No a celý neveľmi šťastný incident proste vyústil v zistenie, že asi patrím minimálne niekam do šedej zóny, sem.
A tak som tu, s tým, že asi potrebujem trocha ubezpečenie, že nie som v podobnej situácii sama a je možné, že nezostarnem opustená s tuctom mačiek (nie, že by bolo na mačkách niečo zlé)
píšem sem a stále trocha váham, či sem patrím, napriek tomu, že som v poslednej dobe prečítala toľko článkov na túto tému, kedy som neveriacky civela, ako je možné, že to na mňa sedí.
Totiž, i keď som sa dostala do veku, kedy sa moji rovesníci začínajú brať a mať deti, nejako veľmi som neuvažovala nad tým, že by som mohla patriť niekam do a- spektra. Je síce pravda, že kým sa kamarátkam stále niekto páčil, mne sa to stávalo len zriedka. Len som to proste brala ako vysoké nároky alebo niečo podobné. A to, že stále akosi nikoho nemám, sa tiež dalo pripisovať tomuto, plus nie práve najvyššiemu sebavedomiu, introvercii, dôvodov sa našlo mnoho.
Okrem toho niektoré predstavy, čo zvyknem mávať, mi proste nepripadali ako niečo, čo by bolo možné pri asexualite, takže mi to ani nenapadlo zvažovať počas iných kríz vlastnej identity (bi či nebi? to je otázka).
Nikdy som nebola veľmi fyzicky kontaktný človek a tak mi zas tieto veci ani nikdy obzvlášť nechýbali, i keď som mala nálady, kedy mi prišlo clivo a zaspávala v tesnom objatí s vankúšom
Vtip nastal vtedy, keď sa mi naskytla príležitosť toto zmeniť. Vedela som, že ja a fyzický kontakt asi nie je úplne tá pravá kombinácia, ale dotyčného človeka som mala rada, radšej som vopred o tomto informovala a nejako som si myslela, že ono je to len nejaký osobný blok. No lenže veci sa začali diať a napriek tomu, že som nepociťovala žiadne nepríjemné pocity, uvedomovala som si nejaký podivný pocit prázdna, proste "je to fajn, ale čo teraz?". K tomu som nebola schopná nijako poskytovanú náklonnosť opätovať viac ako pár značne platonickými gestami, vedela som, že ono sa to očakáva a celkovo by to nemala byť jednostranná záležitosť, ale tá predstava mi bola asi tak neprirodzená, ako by niekto odo mňa chcel, aby som zrazu začala jesť plast a nevidela v tom nič divné.
(Uvedomujem si že to možno nie je najlepšie prirovnanie, ale lepšie mi nenapadlo )
No a celý neveľmi šťastný incident proste vyústil v zistenie, že asi patrím minimálne niekam do šedej zóny, sem.
A tak som tu, s tým, že asi potrebujem trocha ubezpečenie, že nie som v podobnej situácii sama a je možné, že nezostarnem opustená s tuctom mačiek (nie, že by bolo na mačkách niečo zlé)