04. 03. 2011, 17:02:01
(Tento příspěvek byl naposledy změněn: 04. 03. 2011, 17:04:02 uživatelem Andr-diskusni-forum-onika.)
Ahoj, Nela,
ďakujem za privítanie. Na terapiu nechodím, čo by som iste potrebovala, lenže bohužiaľ, tu, kde žijem, sa nič také nepraktizuje a chodiť k lekárovi iba na to, aby som sa vyrozprávala, mi nepomôže, to je veľmi málo. Čo by mi pomohlo určite, to je skupinová terapia, tým som si istá, byť medzi „svojimi“, cítiť spolupatričnosť, a aj keď by to bola pre mňa nesmierne ťažká forma liečby, práve takú by som potrebovala, lebo nič menej mi nepomôže, musím byť hodená priamo do vody, a začať sa zdieľať so spolutrpiacimi. Mám na mysli soc. fóbiu, keby sa tá liečila, dosť by sa tým napravilo aj v oblasti vzťahu k mužom. Okrem toho, čo som všetkých psychológov navštívila, ani k jednému som nemala dôveru a viac ich tu niet.
(Nevýhoda malých miest.) A tiež ma to napadlo, že by som si najskôr mohla nájsť spriaznenú dušu medzi spolupacientmi, ale to zostáva len prianím. Taká je situácia. Ja už nemám chuť ani bojovať. Rezignujem. Je, ako je, sama si pomôcť neviem, a ani niet nikoho, kto by mi pomohol.
Hm, možno máš pravdu, niektoré veci by sa mohli vyriešiť aj tým, keby som niekoho mala rada, keby som stretla „správnu“ osobu, možno by som aj tie dotyky vnímala inak, no ale čo narobím, nič sa nedeje, aj tak nikam nechodím a zázrak sa takto nestane. A mať rada? Čo to je? Aké to je? Nikdy som to nezažila, neviem si otvoriť srdce, mám pocit, že ho mám z kameňa. Aj toho priateľa som sklamala a ublížila mu, pretože som sa nenaučila mať ho rada. Nešlo mi to. Neviem, čím to je, že iní vedia ľúbiť (nemyslím zaľúbenosť, to poznám – tá príde sčista-jasna, ale aj vyprchá a u mňa zmizne dokonca veľmi rýchlo), či ich to niekto učil, alebo to majú vrodené, ale ja asi nemám tú schopnosť. Ľudia sú mi cudzí, radšej mám zvieratá, lepšie si s nimi rozumiem. Je to smutné, viem, ale je to tak.
ďakujem za privítanie. Na terapiu nechodím, čo by som iste potrebovala, lenže bohužiaľ, tu, kde žijem, sa nič také nepraktizuje a chodiť k lekárovi iba na to, aby som sa vyrozprávala, mi nepomôže, to je veľmi málo. Čo by mi pomohlo určite, to je skupinová terapia, tým som si istá, byť medzi „svojimi“, cítiť spolupatričnosť, a aj keď by to bola pre mňa nesmierne ťažká forma liečby, práve takú by som potrebovala, lebo nič menej mi nepomôže, musím byť hodená priamo do vody, a začať sa zdieľať so spolutrpiacimi. Mám na mysli soc. fóbiu, keby sa tá liečila, dosť by sa tým napravilo aj v oblasti vzťahu k mužom. Okrem toho, čo som všetkých psychológov navštívila, ani k jednému som nemala dôveru a viac ich tu niet.
(Nevýhoda malých miest.) A tiež ma to napadlo, že by som si najskôr mohla nájsť spriaznenú dušu medzi spolupacientmi, ale to zostáva len prianím. Taká je situácia. Ja už nemám chuť ani bojovať. Rezignujem. Je, ako je, sama si pomôcť neviem, a ani niet nikoho, kto by mi pomohol. Hm, možno máš pravdu, niektoré veci by sa mohli vyriešiť aj tým, keby som niekoho mala rada, keby som stretla „správnu“ osobu, možno by som aj tie dotyky vnímala inak, no ale čo narobím, nič sa nedeje, aj tak nikam nechodím a zázrak sa takto nestane. A mať rada? Čo to je? Aké to je? Nikdy som to nezažila, neviem si otvoriť srdce, mám pocit, že ho mám z kameňa. Aj toho priateľa som sklamala a ublížila mu, pretože som sa nenaučila mať ho rada. Nešlo mi to. Neviem, čím to je, že iní vedia ľúbiť (nemyslím zaľúbenosť, to poznám – tá príde sčista-jasna, ale aj vyprchá a u mňa zmizne dokonca veľmi rýchlo), či ich to niekto učil, alebo to majú vrodené, ale ja asi nemám tú schopnosť. Ľudia sú mi cudzí, radšej mám zvieratá, lepšie si s nimi rozumiem. Je to smutné, viem, ale je to tak.
Sloboda, pohodlie a pokoj nadovšetko.